Nebol to známy lekár, obchodník či politik, nebol ani bohatý či zo známej rodiny, a predsa o ňom rozprávali až vo Viedni. Schöne Náci bol známy nielen v Bratislave, ale aj za hranicami Slovenska. „Iba“ jeho úprimný úsmev, úctivé pozdravy a vždy elegantné oblečenie ho preslávili natoľko, že si zaslúžil sochu v centre hlavného mesta, napísali o ňom nie jednu knižku a skupina Lojzo zložila pesničku na jeho počesť. A tak dodnes vyžaruje úsmev najmä na tvárach turistov, ktorí sa fotia s jeho sochou v nadživotnej veľkosti na rohu Hlavného námestia a Rybárskej brány.

Keď sa povie Schöne Náci, najmä väčšina Bratislavčanom si predstaví pána v čiernom fraku s cylindrom a paličkou, ako sa prechádza po bratislavských uliciach so širokým úsmevom na tvári a okoloidúce dámy zdraví slovami „Ruky bozkávam“. A hoci ho mnohí nepoznali naživo, poznajú ho z rozprávania, z kníh, z úryvkov v časopisoch. Poznáte aj vy príbeh muža, ktorý bol v 20. storočí vyše 40 rokov neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy?

Vždy úctivý a zdvorilý

Vlastným menom sa volal Ignác Lamár a hoci sa narodil (11.augusta 1897) do majetnej rodiny, už od útleho detstva žil v chudobe. Ignácova mama opustila totiž rodinu a zobrala aj všetko cenný majetok, a tak ostali Ignác, jeho brat a otec v chudobe. Ignácov otec bez manželky dlho nevydržal a umrel, Ignácov brat skončil v ústave, a tak ostal Ignác na všetko sám už ako malý chlapec. Po niekoľkých príležitostných brigádach sa uchytil ako kulisár v divadle.

Odjakživa však túžil byť klaunom, zabávať ľudí, vyčarovať im úsmev na tvári. A keď sa mu nepodarilo sa takou prácou živiť, robil to zadarmo. Takmer každý deň sa prechádzal po centre Bratislavy, úctivo zdravil okoloidúcich, ženám skladal zdvorilé komplimenty či posielal vzdušné bozky a bol stále usmiaty aj vo chvíľach, kedy si z neho niekto robil posmešky.  

Sladké nikdy neodmietol 

Jeho slabosťou boli zákusky, a tak sa bežne stávalo, že sa z prechádzky vracal so zabalenými zákuskami, ktoré častokrát dostal bezplatne od majiteľov kaviarní či iných ľudí, ktorí mali radi jeho spoločnosť. Bol častým hosťom napríklad v kaviarňach Metropol, Carlton, Luxorka. Hovorí sa, že najmä staršie a majetnejšie dámy si tak vážili jeho skromnosť a úctivosť, že ho zvykli pozývať na nejakú sladkú drobnosť a kávičku.

Ruky bozkávam...

Schöne Náci sa dožil veku 70 rokov. Posledné roky ho trápili zdravotné problémy, do ulíc chodil stále menej, až ho napokon skolila tuberkulóza. Pôvodne bol pochovaný na cintoríne v Lehniciach, v roku 2007 jeho pozostatky previezli a uložili na Ondrejovský cintorín v Bratislave, hneď vedľa ďalšieho známeho Bratislavčana, Júliusa Satinského. Na náhrobnom kameni nájdete slová: „...som Bratislavčan, Ruky bozkávam...“

Foto: BratislavaDen.sk, wikipédia.org, Anton Šmotlák, welcome to Bratislava, žurnál Pravda

Galéria